ďakujem za nás oboch, pán predseda. Ono je to celé ako z nejakej telenoveli...Fénix píše:Tak nevím zda gratulovat tobě, nebo Mikovi... no nejspíš oběma
Pred pár mesiacmi som posunul vzťah s jednou mladučkou vílou do platonickej roviny a od tej chíle som sa zmieril s rozhodnutím, že bude pre mňa najlepšie ostať sám. Vlastne som potom už túžil. Pred dvoma týždňami mi zavolala moja dobrá kamarátka zďalekého východu, či by som jej nerobil spoločnosť v auguste na svadbe jej sestri, lebo jej frajer proste odmietol ísť a vedela, že by ho nepresvedčila. Samozrejme že som súhlasil. Nevideli sme sa už jedenásť rokov a toto bola skvelá príležitosť ako sa stretnúť a zaspomínať na staré zlaté časy, keď sme ešte ako deti prežívali prvú lásku svojho života. Na druhý deň mi zavolala že sa s ňou frajer po trojročnom vzťahu rozišiel. Telefonovali sme si asi týždeň(skoro nonstop) a ani neviem ako, namiesto v auguste som dobehol za ňou už teraz v júni a som v tom až po uši. Za ten týždeň čo sme spolu strávili sme sa tak zblížili, ako keby sme tých posledných jedenásť rokov odlúčenia prežili spolu.
Neviem čo sa to so mnou porobilo. Necítim sa zamilovaný, ani pobláznený sladkým mámením, ale aj napriek tomu sa všetko zbehlo tak rýchlo a moja vôla na to nemala žiadny vplyv. Ale čo už. Keď ju milujem, nieje čo riešiť, aj keď s Kofolou to býva jednoduchšie.
